Predstavte si, že obedujete v niektorom z európskych hlavných miest, pričom ale neovládate miestny jazyk. Čašník hovorí len slabou angličtinou, ale rukami-nohami sa vám akosi podarí objednať si z menu niečo, čo poznáte, zjete to a zaplatíte. A teraz si pre zmenu predstavte, že po nevydarenej túre sa vyhladovaný vynoríte kdesi v amazonskej dedine. Miestni ľudia vôbec netušia, kam vás zaradiť. Začnete teda napodobňovať zvuky ako pri prežúvaní, ktoré si oni omylom vyložia ako váš primitívny jazyk. Keď zdvihnete ruky nad hlavu na znak kapitulácie, to zas vyhodnotia ako útok.

Komunikácia bez spoločného chápania kontextu je teda náročná. Napríklad také rádioaktívne lokality musia zostať nedotknuté celé desiatky tisíc rokov. Keď si vezmeme, že angličtina len spred 1 000 rokov je už dnes nezrozumiteľná pre väčšinu súčasných anglicky hovoriacich ľudí, agentúry majú čo robiť, aby pre jadrový odpad vytvorili trvalo zrozumiteľné varovania. Komisie, ktoré to majú na starosti, už prišli so všeličím od osadenia mohutných betónových hrotov cez obraz Výkrik od Edvarda Muncha až po geneticky upravované rastliny reagujúce výstražnou modrou farbou. Nič z toho však negarantuje časovo neobmedzenú zrozumiteľnosť.

Niektorí z tých, čo pracovali na týchto varovaniach pre skládky odpadu, sa podieľali aj na ďalšej, ešte ťažšej úlohe, a tou je komunikácia s mimozemskými bytosťami. A práve tá je témou novej knihy „Extraterrestrial Languages“ (Mimozemské jazyky) od Daniela Oberhausa, novinára časopisu Wired.

O tom, ako by mimozemšťania mohli prijímať informácie, nevieme nič. Začiatkom 70-tych rokov však dve kozmické lode Pioneer 10 a 11 vyniesli do vesmíru pár plakiet s vyobrazením nahých ľudských bytostí a približným plánom, ako nájsť Zem. Ide o úplne základné údaje, no aj tie predpokladajú, že mimozemšťania aspoň vidia. Lenže šanca, že sa takáto loď vôbec nájde, je veľmi malá. Väčší predpoklad na nadviazanie kontaktu je prostredníctvom rozhlasového vysielania zo Zeme, ktoré sa šíri rýchlosťou svetla. Ale tak, ako je potrebné naladiť na správnu frekvenciu pozemské rádio, musí sa naladiť aj to medzihviezdne. A ako by mimozemšťania mohli natrafiť práve na tú správnu frekvenciu? Riešenie ukrýva spomínaná plaketa z lode Pioneer, a to v podobe jednoduchého nákresu atómu vodíka, ktorého magnetická polarita sa prepína v pravidelných intervaloch s frekvenciou 1 420 MHz. A keďže vodík je najviac zastúpeným prvkom vo vesmíre, je tu nádej, že tento náčrtok môže fungovať niečo ako telefónne číslo.

Predstavte si, že stolujete v jednom z európskych hlavných miest, a neovládate miestnu reč. Čašníkova angličtina je biedna, ale vám sa spoločnými silami podarí objednať z jedálneho lístka niečo, čo vám znie familiárne, najete sa a zaplatíte.
A teraz si namiesto toho predstavte, že sa zrazu, po nevydarenom turistickom výlete, ocitnete vyhladovaní v nejakej amazónskej osade. Tamojší ľudia netušia, čo si o vás majú myslieť. Napodobňujete zvuky žuvania, ktoré oni omylom považujú za váš pôvodný jazyk. Keď zdvíhate ruky, aby ste naznačili že sa vzdávate, myslia si, že začínate útočiť.

Komunikácia bez vzájomného chápania kontextu je náročná. Napríklad rádioaktívne plochy musia zostať neporušené desiatky tisícročí; avšak s ohľadom na to, že angličtina spred jediného tisícročia je pre väčšinu jej terajších moderných užívateľov nezrozumiteľná, úrady, ktoré majú vymyslieť varovné nápisy sprevádzajúce nukleárny odpad, dostávajú skutočne zabrať. Komisie, ktoré sú za ne zodpovedné, prichádzajú so všetkým možným od betónových hrotov siahajúcich do výšky, cez dielo Edvarda Muncha Výkrik, po rastliny geneticky modifikované tak, aby zmenili farbu na poplašnú modrú. Ich nadčasovosť zostáva aj naďalej bez záruky.

Niektorí z ľudí, ktorí pracovali na týchto nápisoch na skládkach odpadu čelia zároveň oveľa väčšej výzve: komunikácii s mimozemskými civilizáciami. Toto je témou novej publikácie Extraterrestrial Languages (Jazyky mimozemských civilizácií), ktorú napísal žurnalista spoločnosti Wired, Daniel Oberhaus.

Nevie sa nič o tom, akým spôsobom by mohli mimozemšťania prijímať informácie. Dve plakety, ktoré boli odoslané so sondami Pioneer 10 a 11 začiatkom 70. rokov 19. storočia znázorňujú nahé ľudské bytosti a udávajú jednoduchú polohu Zeme — skutočne základné veci, avšak aj pri nich sa predpokladá, že vesmírne bytosti majú schopnosť vidieť. Keďže šanca, že tento stroj bude objavený je menšia ako mizivá, väčšiu pravdepodobnosť nadviazania kontaktu ponúka vysielanie rádiových vĺn, ktoré sa zo Zeme šíria rýchlosťou svetla. Avšak tú správnu frekvenciu musí mať nastavenú nie len terestriálny vysielač, ale aj jeho medzihviezdny brat. Ako by na ňu mohli vesmírne bytosti len náhodou tak natrafiť? Plaketa zo sondy Pioneer poskytuje pomôcku formou schematického znázornenia atómu vodíka, ktorého magnetická polarita sa pravidelne mení na frekvencii 1.420 MHz. Keďže vodík je najhojnejšie zastúpeným prvkom vo vesmíre, je tu nádej, že tento nákres môže fungovať ako také kvázi telefónne číslo.

Predstavte si, že si užívate večeru v niektorom z európskych hlavných miest a neovládate miestny jazyk. Čašník ovláda pár slov vo vašom jazyku, tak sa vám rukami-nohami podarí niečo z menu objednať, zjesť a zaplatiť za to. Teraz si však predstavte, že sa po nepodarenej túre vynoríte v neznámej osade uprostred Amazonského pralesa. Miestni netušia, čo si o vás majú myslieť a keď sa pokúsite napodobniť zvuky žutia, považujú to za primitívnu formu jazyka. Keď zodvihnutím rúk chcete naznačiť, že sa vzdávate, považujú to za útok.
Komunikácia bez spoločného kontextu je náročná. Úložiská rádioaktívneho odpadu a podobné kontaminované miesta musia napríklad ostať nedotknuté po desiatky tisícov rokov. Agentúry však netušia, ako vytvoriť varovania o rádioaktívnom odpade, ktorým budú ľudia rozumieť aj o desaťtisíc rokov, keď sami nerozumieme napríklad angličtine spred tisíc rokov. Komisie zodpovedné za podobnú prácu využívajú na varovanie napríklad vysoké betónové ostne, obraz Edvarda Muncha Výkrik alebo geneticky modifikované rastliny, ktoré nadobúdajú alarmujúcu modrú farbu. Ani jedna z týchto metód však nezaručuje, že od rádioaktívnych miest odplaší budúce generácie.
Ľudia, ktorí vymýšľali varovania pred rádioaktívnym odpadom, teraz pracujú na ešte zložitejšom projekte, ako komunikovať s mimozemskými formami života. Touto témou sa zaoberá nová kniha žurnalistu Daniela Oberhausa Extraterrestrial Languages (Mimozemské jazyky).
O tom ako mimozemšťania prijímajú informácie nevieme nič. Začiatkom 70. rokov minulého storočia boli na sondách Pioneer 10 a 11 vyslané dve plakety, ktoré vyobrazujú nahých ľudí a hrubo načrtnutú mapu cesty k planéte Zem. Sú to základné veci, ale aj tak pracujú s predpokladom, že mimozemšťania majú zrak. Podobné sondy majú len mizivú šancu kontaktu s mimozemskou kultúrou, preto sa zo Zeme vysielajú rádiové vlny putujúce rýchlosťou svetla, ktoré majú vyššiu šancu kontaktu s mimozemšťanmi. Podobne ako pri pozemskom rádiu však vysielajú iba na jednej frekvencii. Ako by teda mimozemšťania mohli zistiť, ktorú frekvenciu naladiť? Plaketa na sonde Pioneer obsahuje tip vo forme základného diagramu atómu vodíka, ktorého magnetická polarita sa mení v pravidelných intervaloch s frekvenciou 1 420 MHz. Vodík je najrozšírenejším prvkom vo vesmíre, preto vedci dúfajú, že tento náčrt môže slúžiť ako pomyselné telefónne číslo.

Predstav si večerať v Európskom meste kde nepoznáš jazyk. Čašník hovorí po anglicky len málo, ale akosi sa ti podarilo objednať si niečo z menu čo poznáš, jedol si a zaplatil za to. Teraz si predstav naproti tomu, po nepodarenom výstupe objavíš sa vyhladovaný v Amazonskej dedine. Miestny ta nepoznajú a nevedia čo z tebou. Napodobnil si žuvacie zvuky, ktoré si oni pomýlili z tvojim primitívnym jazykom. Keď si zdvihol ruky na znak vzdania sa, oni si mysleli ze na nich ideš zaútočiť.

Nesúvislá komunikácia je ťažká. Napríklad, rádioaktívne miesta musia bit nenarušené desiatky až tisícky rokou; ale za predpokladu že angličtina pred 1000 rokmi je teraz nezrozumiteľná pre väčšinu moderných ľudí, agentúry mali problém vytvoriť varovania ktoré sprevádzali nukleárny odpad. Kurátori ktorý boli za to zodpovedný prišli zo všetkým čo ich napadlo, od vztýčenia betónových klínou po Edvard Much ''Výkrik'', po rastliny ktoré sa po genetickom modifikovaný zmenili na znepokojujúcu modrú. Nič z toho sa nedá brať ako dôkaz do budúcna.

Niektorý z tích istých ľudí ktorý pracovali na týchto oznamoch o odpadových miestach, boli tiež súčasťou omnoho väčšieho problému: komunikácie z mimozemským životom. Toto je predmetom ''Mimozemských jazykou'', nová kniha od Daniela Oberhausa, novinára vo Wired

Nič sa nevie o tom ako mimozemštania môžu poberať informácie. V skorých 70 rokoch bolo poslaných pár plakiet z Pioneerom 10 a 11, dve kozmické lode, ukazujú nahé ľudské bytosti a hrubú mapu na nájdenie zeme- základné veci, ale aj toto predpokladá že mimozemštania môžu vidieť. Vzhľadom na to že takáto loď má nekonečnú šancu na to bit nájdené, rádiové vysielanie zo zeme, cestovanie rýchlosťou svetla, majú väčšiu šancu na kontakt. Ale rovnako ako pozemské rádiu musí biť naladené na správnu frekvenciu, tak musí aj medzihviezdne. Akou náhodou by mimozemštania narazili na tú správnu? Plaketa z Pioneera dáva tip vo forme základného diagramu vodíkového atómu, ktorého magnetická polarita kolíše v pravidelných intervaloch, s frekvenciou 1,420MHz. Pretože vodík je najhojnejší element na svete, nádej je že tento náčrt môže slúžiť ako druh telefónneho čísla.